Zaujalo nás

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Čo funguje a čo škodí pri výchove detí

"Porušujeme staré dobré poriadky a to sa obracia proti nám," tvrdí psychologička Jiřina Prekopová. Čo teda platí pri výchove?

Vo svete známej detskej psychologičky Jiřiny Prekopovej by dieťa nespávalo pravidelne v spálni svojich rodičov a prvý by pri rodinnom stole dostával polievku otec ako hlava rodiny.

V minulosti boli deti kľudnejšie a dobré, hovoria všetci. Myslíte si to tiež?

Agresívne boli vždy. Tento sklon máme už od Kaina a Abela - prvých detí na svete. Skôr sa len neodvažovali prejaviť sa. Keby povedali mamičke: „Ty si ma naštvala, neznášam ťa!“, poslala by ich na strúhadlo do kúta. Ale mali to v sebe a zožierali sa. Z toho sú potom v dospelosti žlčové kamene, žalúdočné vredy a všetky tie psychosomatické problémy a choroby.

Dnes sa aj odvážia, takže budú raz aspoň zdravšie...

To viete, že áno! Dieťa by malo prejavovať negatívne emócie, ale zároveň by sa malo učiť prejavovať ich kultivovaným spôsobom.

Ako ich to učiť?

Napríklad tak, že sa budete s mužom hádať pred deťmi, ak je to téma, ktorú znesie, a nebudete ich posielať do izbičky. Aby videli, ako sa nepríjemné veci hovoria. Že si pri tom pozeráme z očí do očí a neskončíme skôr, ak sa nezmierime. Najväčšia hrôza je, keď otec tresne dverami a zatvorí sa pri počítači, mama odíde nakupovať a dieťa je zúfalé a myslí si, že je koniec. Potom sú z nich tie zlostné, neisté, hyperaktívne a depresívne stvorenia. Každý konflikt sa musí vybaviť skôr, ako zapadne slnko.

Čo keď to nejde a sme na seba stále nahnevaní?

Zaútočiť alebo utiecť, to vie každý tiger alebo krokodíl. To sú len hormóny, inštinkty a pudy. Lenže my sme ľudia. Nemáme len hormóny, máme rozum tu hore a tiež svedomie a zodpovednosť. Prakticky sa to robí tak, že neustále udržujeme očný kontakt. Vidíte, čo druhý v očiach má, čo očakáva, zlosť, túžbu alebo strach a on vidí, čo v nich máte vy. Navzájom sa tak empaticky zrkadlíte a spontánne si hľadáte cestu jeden k druhému. To je tá chvíľa, kedy môžete povedať, je mi to ľúto, čo si mi urobil, urobila ...

A keď to nepomôže, mám ho objať?

Áno, očný kontakt je prvý stupeň terapie pevným objatím. Druhý stupeň je mierny fyzický kontakt. Potrebné je dotknúť sa toho druhého máličko a uvidíte. Skoro iste preváži pocit, že sa máte vlastne radi. A keď nepomôže ani to, choďte, objímte ho a povedzte mu, čo cítite. To sa musí robiť medzi manželmi aj medzi rodičmi a deťmi.

Nás rodičia sem tam vyfackali, my to nerobíme. Je to dobre?

Áno, telesné tresty rovnako ako výpovede typu „Choď preč, nechcem ťa ani vidieť!“nie sú dobré.

Tiež sa ale často zrútime a máme pocit, že doma vládne dieťa. Kde sa stala chyba?

Nedávno mi volala mladá mamička: „Čo mám robiť s mojím dieťaťom, ono sa nechce nechať prebaliť!“Tomu dieťaťu bol rok a pol, kopalo nožičkami a mama ho prehovárala, nech toho nechá. Nenechalo a ona si nevedela dať rady. Zrejme mala ako malá veľmi prísnu výchovu a tak teraz robí opak.

Čo ste jej poradila?

Chcete to dieťa prebaliť? Tak to urobte! Rodičia sú veľkí, dieťa je malé. Rodičia sú dospelí, dieťa ešte nie. Rodičia vedia, dieťa ešte nevie. To sú staré dobré poriadky. Len sa na ne nejako pozabudlo.

Preto tu máme malých tyranov?

Áno. Začalo to tým, že rodičia robili opak toho, čo ich rodičia. Lenže potom je tak ľahké skĺznuť z jedného extrému do druhého. V Nemecku práve k tomuto došlo - otec s mamou dieťaťu plnili všetky želania vrátane toho, že dieťa bude jesť len tento jogurt a bude ho jesť len touto lyžičkou a žiadnou inou. To všetko v mene slobody. Vyrástla generácia sebcov bez tolerancie, pretože keď boli malí, robili si, čo chceli. Dnes im okrem iného kolabujú manželstva. Nenaučili sa niečo vydržať, obetovať sa. Aj preto dieťa potrebuje hranice a poriadky.

Facky sú zakázané, čo teda funguje?

Jednoduché veci, ktoré fungovali vždy: že sa vychováva cukrom a bičom, ale ten cukor je na prvom mieste. Aj keď dieťa nemá výsledky, ktoré si predstavujem, je vždy na mieste pochvala - snažil si sa a to je úžasné! Tým skôr je šanca, že nabudúce bude jednička. Na prvom mieste je manžel, až potom dieťa. Ženy mávajú pocit, že by sa skôr mali venovať dieťaťu než svojmu mužovi, ale to je proti poriadku.

A čo škodí?

Keď sa k svojmu mužovi nechováte ako k rovnocennému partnerovi. A keď sa žena nespráva ako žena a muž ako muž. Potom sa to nenaučia ani ich deti.

Čo podľa vás dnes muži doma postrádajú najviac?

Materské teplo. Muži ho potrebujú, o deťoch ani nehovoriac. Neznamená to, že sa k svojmu mužovi budete správať ako matka, ale že sa bude cítiť vždy prijímaný bez nejakých podmienok: si tu doma, spoľahni sa na mňa, viem ťa potešiť, viem ťa vziať do náručia. To je to pravé ženstvo. Keď je ale ženská ženskou len napoly - ani ryba ani rak - stratí chlap svoju priamočiarosť, ochranárske pudy a potom aj svoje mužstvo. Skrátka to prestane fungovať.
Najslávnejšia kniha Jiřiny Prekopovej (82) Malý tyran vyšla prvýkrát v roku 1988. Jiřina Prekopová žila vtedy v Nemecku už takmer dvadsať rokov a videla vyrastať generáciu detí, ktoré si robili, čo chceli. Ich rodičia boli nešťastní, frustrovaní a vyčerpaní. Kniha bola takmer ihneď vypredaná a vzápätí preložená do dvadsiatich šiestich jazykov. Úspešne sa predáva dodnes. Žije stále v nemeckom Lindau, ale do Čiech jazdí pravidelne prednášať. V Čechách a na Slovensku získavajú na obľube jej kurzy Škola lásky v rodine,O vzájomnej komunikácii. Je propagátorkou terapia pevným objatím - metódy zvládania konfliktov medzi ľuďmi.

Zdroj: www.kondice.cz

 

____________________________________________________________________________________________________________________________________

Příliš mnoho hraček

Rodiče, kteří mě vyhledávají v poradně, si často stěžují na hromady hraček. Stejně jako děti je nezvládají uklidit a vlastně už o nich ztratili přehled. Přesto stále kupují další a další. A děti se uprostřed té záplavy nudí... Že by si už neuměly hrát? Něco tu zřejmě neladí. Co se pokazilo?

Možná vám babička vyprávěla o své z kousku dřeva vyřezané panence, ke které měla pokojíček z krabice. Váš dědeček vzpomenul cínové vojáčky a svou krásnou stavebnici. Oba se smáli a vyprávěli, jak si s tím vším vyhráli! Když tedy zrovna neběhali po venku.

Vaše děti mají pravděpodobě asi tak stokrát více hraček, než měli jejich praprarodiče. Vyhrají si však lépe, než si vyhráli oni? Vaše babička o svou panenku jistě pečovala, měla ji ráda, z odstřižků látek jí šila oblečky. Má vaše dcera k některé z panenek takový vztah? Za jak dlouho by si všimla, kdyby jí polovina panenek zmizela?

Domnívám se, že v podloží obtíží, jaké zažívají dnešní rodiny, je zejména spotřební způsob našich životů, komerce a reklama jakožto její nástroj. Dennodenně narážíme na reklamu přesvědčující nás, jak je právě tato hračka neodolatelná, jak zaručí štěstí našeho dítěte, stimuluje jeho rozvoj a zaručeně je zabaví…

Příliš mnoho hraček snadno vytvoří chaos. Ten děti dostává do stresu – a tedy daleko od hravého nastavení.

A čím dál víc útočí výrobci prostřednictvím reklamy přímo na děti. Vzbuzují v nich touhu – a využívají jejich schopnosti vyprosit, vydupat, vysmutnit či vyvřískat si to, co chtějí. U nás nevím o statistice, jež by to evidovala, v USA však prý vzrostly výdaje na reklamu cílenou na děti mezi lety 1983 a 2009 160x (ze 100 milionů na 16 miliard).

Proč je dnešní rodičovství náročnější než před sto lety? Se všemi vymoženostmi? Přemýšlejte spolu s psycholožkou Pavlou Kouckou: Zdravý rozum ve výchově

A tak nakupujeme, a nakupují i další, dítěti více či méně blízcí lidé. Přijít na návštěvu do rodiny s dětmi a nepřinést aspoň nějakou "blbinku" se jaksi nesluší.

Běhej, skákej, pojď se prát

Vedle hry s hračkami (manipulativní hry) existují ještě dva základní, neméně důležité typy hry:

  1. motorická hra (všeliké poskoky, balancování, točení hlavou atd.)
  2. sociální hra – hra "na něco" (Já budu jako maminka a ty moje dítě, jo? – Dítě, pocem!)

Pozoruji však, že v posledních letech máme tendenci manipulativní hru preferovat a zbylé dva typy naopak upozaďovat. Někteří rodiče nejdříve ani nevědí, o čem mluvím, když se ptám na jiné typy her. Musejí chvíli přemýšlet, aby přišli na to, že vlastně opravdu existuje i "hraní bez hraček". Proč?

Domnívám se, že roli hraje několik faktorů.

  • Motorickou a sociální hru nelze tak dobře zpeněžit, reklama o ní tedy mlčí, a my pak máme tendenci na tyto typy her zapomínat.
  • Zejména u motorické hry hraje roli i důraz na bezpečnost, který současnému rodičovství dominuje. S certifikovanými hračkami hrozí dítěti pochopitelně menší nebezpečí, že se zraní, než když někde běhá, skáče, pere se…
  • Dále pozoruji touhu rodičů, aby hra děti "rozvíjela"; důraz je kladen na budoucí úspěšnost dítěte v konkurenčním prostředí. Tím, co se má rozvíjet, jsou ovšem téměř výhradně intelektové (a to zejména matematicko-logické) schopnosti. A opět se tu chytá reklama – i když se zde těžko rozplétá, co je primární: zda touha rodičů po rozvoji, či reklama sugerující, že dítě potřebuje tuto "rozvoj stimulující" hračku.
  • Sociální hru pak dětem ztěžuje skutečnost, že mají oproti předchozím generacím silně omezené možnosti volné a nestrukturované hry s kamarády. Když si dříve hrály děti samy venku, měly tam ke hře spousty parťáků. Dnešní děti si často nemají s kým hrát. S vrstevníky sice kontakt mají, ale jde většinou o organizované aktivity v rámci školy či různých kroužků a tréninků.

Další nepravdou, kterou nám výrobci hraček podsouvají, je, že drahé hračky, které toho hodně umí, stimulují rozvoj našeho dítěte lépe než hračky jednoduché, obyčejné. Přitom je to právě naopak. S obyčejnou panenkou vymýšlí dítě spousty příběhů. S panenkou, která mluví a chodí, se hra často redukuje na mačkání knoflíku.

Jedna maminka mi vyprávěla podobný příběh o vláčcích: Její děti (dvojčata) si mnoho měsíců hrály s dřevěnými vláčky. Stavěly si všeliké dráhy, mosty a tunely. Spolupracovaly, jezdily s různými soupravami a hra je velmi bavila. Pak dostaly drahou elektrickou vlakodráhu. Měly radost, hned si ji pustily a koukaly. Ale za hodinu je to přestalo bavit. Vlakodráhu si prý za celý rok pustily třikrát: vždy když se chtěly pochlubit návštěvě. Zajímavé je, že s příchodem vlakodráhy si děti přestaly hrát i s dřevěnými vláčky. Zda to souviselo, či to byla náhoda, nevíme.

Méně hraček, více hry

Nedokonalé předměty slouží ve hře stejně jako dokonalé atrapy. Vedle toho však stimulují i dětskou fantazii. A pro příští hru se lehce změní v něco jiného. Obyčejný klacek může být chvíli holí, pak mečem, a nakonec puškou. Propracovaná maketa pušky zůstává provždy jen puškou (a jako taková svým způsobem legitimizuje násilí – což by však už bylo téma na celý další článek).

  • Když má dítě méně hraček, má k nim hlubší vztah.
  • Když má jednodušší hračky, více při hře zapojuje svou fantazii.
  • A když je méně tlačeno do hry manipulativní a získá prostor a kamarády, vyhraje si i jinými způsoby.

Jeho osobnost se pak rozvíjí harmoničtěji.

Jedna maminka to popsala následovně: "Velmi nám pomohlo, když jsme omezili množství hraček. Najednou si děti začaly hrát! Myslím, že předtím nedokázaly v tom množství udržet pořádek a přehled: nebyly pány svých hraček, to hračky vládly jim."

Zajímavý případ popisuje australsko-americký výchovný poradce Kim John Payne:

Pětiletá Elise a její tříletý bratr Mikey prý měli doma "tuny" hraček. Téměř si však s nimi nehráli. Zato rodiče neustále řešili spory: Elise se totiž vyžívala v třídění, přerovnávání a aranžování hraček, zatímco Mikey bořil, rozhazoval a rozbíjel. A Elise vřískala. Matka Elise a Mikeyho prý přečetla nespočet knih o sourozencích a sourozenecké rivalitě, problém však přetrvával. Až když na základě Kimových rad rodiče zredukovali množství hraček asi na desetinu, situace se zlepšila – a děti si začaly hrát.

Které omyly dnešních rodičů dětem nejvíc ničí život? Odpovídá dětský psychoterapeut Peter Pöthe: Největší omyly rodičů

Šlo totiž o to, že děti byly hračkami přehlcené. A každý z nich řešil tento nepříjemný pocit po svém: Elise se snažila získat nad hračkami kontrolu, Mikey je ničil. Teprve když hračky přestaly dominovat, děti se uvolnily.

Netvrdím, že čím méně, tím lépe, to rozhodně ne. Podle mých pozorování je však optimální počet hraček menší, než kolik jich dnešní děti v průměru mají. Příliš mnoho hraček snadno vytvoří chaos, jenž děti dostává do stresu – a tedy daleko od hravého nastavení. Často pak těkají od jedné hračky k druhé, ale nejsou schopny komplexní hrové činnosti, neponoří se do hry plně – což je škoda.

Právě při hře totiž děti přirozeně zažívají stav, který nazýváme nejčastěji po anglicku flow. Jde o stav plného, zaujatého prožívání přítomnosti. Dítě se soustředí, hra je pohlcuje a baví. V podobném stavu se nachází umělec, jehož právě "políbila můza", či vědec, když dostal zajímavý nápad.

Při flow hltáme život plnými doušky. Nejlepší hra děti především baví, rozvíjí je až v druhém sledu. A právě, když na ten rozvoj vlastně zapomeneme, daří se nejlíp.

Podobně jako s hračkami to často přeháníme i s organizovanými aktivitami. A právě tomu se budu věnovat příště.

Související čtení:
Payne, K. J.: Jednoduché rodičovství. Jota, 2015.

________________________________________________________________________________________________________________________________________________________

Takhle se to přece nehraje!

Znáte pexeso – hráči se střídají v hledání stejných dvojic obrázků. Hrával jsem ho od dětství, ale teď mě moje čtyřletá dcera naučila nová pravidla. A já se naučil něco o sobě i o světě.

Nedávno Barborka dostala v Městské knihovně svoje první pexeso s pohádkovými postavičkami, a tak jsme ho vystřihnuli a začali hrát. Pravidla pochopila okamžitě a s malou pomocí byla schopna nade mnou vyhrát partii s přibližně 30 kartami (pro jednoduchost jsem zmenšil balíček).

Takže několikrát vyhrála, a pak ji to začalo nudit. A začala si vymýšlet nová pravidla. "Tati, teď budeme hlát takhle. Já táhnu, a když najdu dvě lůzné kalty, tak si je vezmu. A pak táhneš ty."

Dobře tedy, hrajeme, proč ne? Barborka našla dvě různé, já našel dvě různé… a já se po první výměně začínám nudit. K čemu hrajeme takový nesmysl? Vždyť je to jasné už předem – takto nikdo nevyhraje, pokud je počet párů sudý, hra skončí remízou. A moje mysl běží a předpokládá dále: Takhle si dítě neprocvičí krátkodobou paměť. Nenaučí se dodržovat pravidla. A neosvojí si jednoduché strategie, jak mást protivníky rychlým obracením karet nebo kamennou tváří, když ví, kde jsou dvojice, ale není na tahu.

Barborka našla dvě různé, já jsem našel dvě různé… Počet neobrácených karet se zmenšuje a já nacházím skulinu v pravidlech. "A co se stane, když takhle otočím dvě stejné?" ptám se a jásám, jak jsem chytrý. "Tak je vlátíš a hledáš znovu," prohodí Barborka bez přemýšlení a já sklapnu, protože její pravidla jsou tímto dodatkem dokonalá.

Výsledek je očekávaná remíza a já nutím své dítě hrát další hru podle mých "logických a vyhrávacích" pravidel. Ale další hra je opět podle Barborčiných pravidel. A protože u ní skřípu zuby, hledám, co mi na tomto způsobu pexesa tak vadí. A výhrady naskakují jako na běžícím pásu:

  • "Nedá se v tom vyhrát…" (A můj vnitřní hlas na to říká No a? To není důvod, proč tě to vytáčí.)
  • "Dítě si neprocvičí paměť…" (A můj vnitřní hlas na to říká To ale nevadí, stejně si toho pamatuje až až. To není důvod, proč tě to vytáčí.)
  • "Takto se to přece nehraje!" (A můj vnitřní hlas se směje na plné kolo: Tak tobě vadí, že to není po tvém? Že to není tak, jak to naučili tebe?)

Takže moje hlavní výhrada vůči novým pravidlům pexesa je, že "takhle se to přece obvykle nedělá, takže to není správné!" No potěš, myslel jsem, že tohle mám už za sebou...

Dokonalá hra

Nicméně mě tohle zjištění pobavilo (že jsem stále takhle naprogramovaný) a poněkud jsem se uvolnil. Hrajeme dál, když je to příliš fádní, tak si s Barborkou vyměňujeme karty, které jsme už posbírali. A já začínám vidět pozitiva této zábavy. Ve výsledku vidím, že moje dcera vymyslela dokonalou hru:

  1. O nic nejde, jen si spolu zahrát.
  2. Hra je dokonale vyvážená.
  3. Nikdo nemůže vyhrát, nikdo nemůže prohrát. Ničeho se nedá dosáhnout, výsledkem je pouze společná zábava.
  4. Obracení stejných karet hru zdržuje, a tak se spoluhráči snaží pomoct jeden druhému, aby našli karty různé. Takže tato pravidla (i díky předchozím bodům) podporují spolupráci, a ne konkurenční chování.

Pokud vám ty čtyři body připomínají instantní internetové recepty na dokonalý a pohodový život (respektive podnikání, vztahy a kdovíco ještě), vězte, že i já si toho dodatečně všimnul. Protože – opravdu – o nic nejde, nikdo nemůže vyhrát a účelem je jen si zahrát. Pokud to budeme brát příliš vážně a napadne nás, že bychom stejně mohli něco zkusit vyhrát, budeme u toho jen skřípat zuby.

Samozřejmě, dostat se k tomuto poznání může trvat celý život. Nebo pár partií pexesa podle nových pravidel.

Takže pro shrnutí:

  • Rozložte karty pexesa obrázky dolů.
  • Každý hráč obrací vždy dvě karty.
  • Pokud hráč našel dvě různé karty, vezme si je a na tahu je další hráč.
  • Pokud hráč (omylem) našel dvě stejné karty, obrátí je zpátky obrázkem dolů a hledá znovu.
  • Hráči si můžou pomáhat, aby nedopatřením nenašli stejné karty a hra se nezpomalovala.
  • Pokud chcete mít u sebe karty, které posbíral ten druhý, tak si je vyměňujte.

Zkuste to sami. A hlavně si to užijte.

____________________________________________________________________________________________________________________________________

Generace pevného objetí

Na našem trhu je nespočet publikací o výchově, několik z nich se týká výchovy šťastných dětí. Pořádají se kurzy rodičovství. Zjevně se nám však nedaří to, co jde v jiných kulturách zcela přirozeně, hladce, s mnohem menším rodičovským nasazením.

– „Občas po mně chtěli, abych vyfotil smutného černouška – jako reklamu na nějaké dárcovské konto nebo něco podobného,“ vypráví fotograf, který řadu let jezdí fotit do Afriky. „Vyfotit v Africe smutné dítě je ale prakticky nemožné.“

– „Tříletý kluk cestuje s mámou celý den autobusem,“ líčí mi kamarádka svůj zážitek z Indie. „Celou dobu má dobrou náladu. Sedí a klidně kouká z okýnka. Tu a tam na něco ukáže, na něco se zeptá, usmívá se, přitaká.“

Představuju si všechny ty problémy, jaké v takové situaci „vymyslí“ moje tříleté dítě: Chce sedět támhle, a ne tady. Sedačka je blbá. Potřebuje čůrat dvě minuty poté, co se autobus rozjel, ačkoli se mu těsně před cestou rozhodně nechtělo. Chce pití, ale jiné, než máme… Rozlada, vztek, pláč.

Podobně jako má „indická“ kamarádka hovoří i další cestovatelé do nezápadních zemí:

– „V Indonésii nevidíš vztekající se dítě.“

– „Všechny asijské děti jsou špinavé a šťastné.“

I psychologické výzkumy ukazují, že děti mimo západní svět jsou spokojenější, šťastnější. Už jako miminka méně pláčou. A větší jsou poslušnější: neodmlouvají, běžně pomáhají a méně se vymezují. „Stádium opozičního vzdoru“ mimo západní kulturu neznají. Čím to je?

Mamí, já se nudím!

„Africká máma se dítěti vůbec nevěnuje tak, jak jsme zvyklé u nás. Aby si sedla a stavěla s ním třeba kostky nebo malovala… to se prostě neděje. Na to nemá čas a ani si nemyslí, že by měla,“ vysvětluje Renata, která vychovávala své dnes již dospělé děti v Nigerii. Přesto, nebo možná právě proto jsou tamní matky pohodovější. Nemají dnes a denně výčitky, že se dětem dost nevěnovaly, nestihly všechna logopedická cvičení, nečetly…

Děti v Asii, Africe a Jižní Americe vůbec nenapadne chtít po rodičích, aby jim „obstarávali zábavu“. Máma a táta poskytují bezpečí, vyřeší problém, je-li potřeba. Děti však za nimi nechodí s tím, že si chtějí hrát, nebo snad že se nudí. Už jako tříleté tráví většinu dne ve společnosti jiných dětí a domů se chodí najíst a vyspat, případně utěšit. Často běhají venku celý den a domů se dostanou večer. Není čas ani důvod vymezovat se vůči rodičům. Křičet a vztekat se, prosazovat svou vůli.

V dnešní Praze si děti minimálně do deseti let nic takového neužijí. Mé předškolní děti nemají možnost běhat s partou venku. Není s kým a vlastně už by to bylo divné. Tři dny v týdnu jsou část dne ve školce, ale jinak je mám víceméně pořád u sebe. Snažím se s nimi být co nejvíc venku, zajistit jim kontakt s dalšími dětmi. Jsem to ovšem já, kdo to domlouvá, organizuje, děti vodí a zase odtrhává…

Vnucování lásky

Mnohokrát jsem přemýšlela o emocích, jež vzbudilo u české veřejnosti pevné objetí Jiřiny Prekopové. Ve zkratce řečeno při něm láskyplně, pevně objímáte vztekající se dítě. Až do odeznění vzteku, třeba i hodinu nebo dvě. Máte je u sebe na klíně, otočené směrem k vám, snažíte se o oční kontakt. V mnoha rodinách se metoda osvědčila, řada dospělých je však znechucena a rozhořčena, jen si dlouhé pevné objímání proti vůli dítěte představí. Nelíbí se nám „vnucování lásky“.

Jenže: neděláme něco podobného svým dětem vlastně všichni, a to pořád? Sice ne tak okatě a tak nablízko, ale stejně je držíme u sebe. S ohledem na jejich bezpečí je nepouštíme samotné ven. Vodíme je do školy a ze školy, dozorujeme na hřištích. Možná proto Jiřina Prekopová veřejnost tak nadzvedla – prostě jsme se díky ní podívali do zrcadla a vybudili psychické obrany (popření a projekci), abychom nemuseli přiznat, že dětem samou láskou něco vnucujeme, o něco je ochuzujeme a vlastně jim v určitém ohledu ubližujeme.

„Když si představím, co jsme dělali jako děti my, svým dětem to nikdy nedovolím,“ říká otec dvou předškoláků Dalibor, a když se zajímám víc, rozvádí: „Lezli jsme bez jištění po stromech, po skalách, koupali se sami pod jezem.“ Své děti by Dalibor nikdy nevystavil takovému riziku. „Byla jen náhoda, že se nikomu z nás nic nestalo,“ soudí. Zároveň však ale uznává, že právě na tyhle chvíle má ty nejhezčí vzpomínky: riziko, dobrodružství, akce; zábava a hra; volný pohyb venku. Kamarádi.

Co kdyby vám spadnul do silnice?!

Myslím, že ztrácíme přirozenou důvěru ve své děti. Jejich samostatnost se za poslední generaci posunula o několik let. Sama důvěřuji poměrně hodně, ale cítím, jak mě společnost tlačí do platné normy. Okolí má prostě pocit, že „důvěřuju moc“, a vznikají tak problémy.

Jako každý čtvrtek odpoledne vyzvednu ve školce syna a společně se vydáváme pro jeho starší sestřičku. Syn nasedá na odrážedlo a tradá! parkem dolů. Já v mírném poklusu za ním. Radost z pohybu, pohoda, už jsme skoro dole, kde park končí. „Stůůůj!“ křičí na syna nějaká žena a vybíhá za ním. Syn se leká a zrychluje. Žena na něj křičí už hystericky a pokouší se ho chytit.

„Nechte ho!“ křičím na ni zas já, když vidím, jak mé dotyčnou osobou vyděšené dítě prchá směrem k silnici. Tak tak to na poslední chvíli vybral a zahnul po chodníku doprava, jako vždycky. Uf! Milá dáma jednala ze strachu, aby dítě nevjelo do vozovky. Nenapadlo ji, že prostě úplně normálně samo zahne a bude pokračovat po chodníku. Že je tak zvyklé, že je dost rozumné. Nedůvěřovala mu a chtěla ho zachránit. Jenže právě svou záchrannou akcí málem způsobila neštěstí.

Jiný čtvrtek při odchodu ze školky: syn je už obutý, já ještě balím věci, navazuji jeho mladší sestřičku do šátku. „Tak dobře, běž a počkej na mě venku.“ Když po minutě vycházím, slyším z chodníku řev. Jistá paní drží syna za ruku a tahá ho k domu. On se brání, nechce se nechat. „Stál tady sám, až na obrubníku!“ vysvětluje mi dotyčná s výčitkou. „Co kdyby vám spadnul do silnice?!“ Jde o jednosměrku, v níž skoro nic nejezdí, a za obrubníkem u kraje se tu a tam parkuje, takže auta nemohou jezdit blízko, zásadní problém tedy nevidím. Nicméně děkuji dotyčné a říkám si, že příště bude lepší, když na mě syn počká v domě.

Je šest večer, jdeme z hřiště. Už jsme skoro doma, když se zastavujeme, děti se zakoukaly na řemeslníka opravujícího schody. Vyptávají se nejdříve mě, co pán dělá, a posléze se baví s řemeslníkem samotným. Mají chuť mu pomáhat. Stojím tam a přemýšlím, co vše nás ještě čeká, než půjdou spát: dovařit večeři, vykoupat, rozestlat, zoubky vyčistit, pohádku přečíst… musíme jít.

Děti smlouvají, pán si jejich zájem užívá a já bych je vlastně docela ráda nechala, aby mu chvíli pomáhaly. Vzala bych domů jen naši nejmladší, dovařila, a starší by se samy vrátily. Trefí, zazvonit umí… Jenže vzpomínám na tu paní, co tahala Horymírka z obrubníku. Ne, na ulici je samotné nenechám, ještě by někdo kontaktoval sociálku. Deset minut koukáme a pak je, naštvané, táhnu domů.

Chápeme, že ptáček ve zlaté kleci není šťastný, chápeme, že by chtěl volně létat venku. V kleci má, na rozdíl od volného života, vždy co jíst a pít, nestrádá zimou a ani kočka se k němu nedostane, šťastný však není. S našimi dětmi je to stejné. Nejsou tak šťastné jako ušmudlaní a občas i hladoví Indové či Afričánci ze stejného důvodu – držíme je ve zlaté kleci, v pevném objetí.

____________________________________________________________________________________________________________________________________

Aj staršie deti potrebujú odpočinok

Spať či nespať. Mnoho mamičiek rieši dilemu, či dať dieťatko spať keď vyzerá, že už spánok nepotrebuje. Spýtali sme sa na to psychológa a spánkového experta.

Na denný spánok nedali dopustiť napríklad aj veľkí myslitelia či vedci. Vraj im pomáhal v geniálnych myšlienkach. Medzi aktívnych denných „spáčov“ patrili napríklad Winston Churchill či Albert Einstein. Einstein si denný spánok dopriaval napriek tomu, že v noci spal sladko celých 10 hodín. 
Deti od 2 do 6 rokov však spánok často odmietajú. Ako ich teda  presvedčiť, že z nich spánok môže spraviť génia? Prečítajte si pár tipov, ako naučiť staršie deti odpočívať.
Spať či nespať

Mnoho mamičiek rieši dilemu, či dať dieťatko spať keď vyzerá, že už spánok nepotrebuje. Spýtali sme sa na to psychológa a spánkového experta. „Je možné, že v každej krajine je to iné. U nás, vo Veľkej Británii, po treťom roku dieťaťa na poobedňajšom spánku nebazírujeme, ak dieťatko v noci spí nepretržite aspoň 11,5 hodiny. Vtedy je dostatočne odpočinuté. Ale aj v takomto prípade si dávame záležať aspoň na každodennom odpočinku. To znamená spomaliť, čítať si v posteli, proste odpočívať v tichu a prítmí. To potrebuje nielen každé dieťa, ale aj dospelí,“ tvrdí Andrew Mayer. Ako teda naučiť deti relaxovať?

Kľúčom je trpezlivosť
Je prirodzené, že staršie detičky od 2 do 6 rokov sa voči poobedňajšiemu spánku búria. Z viacerých dôvodov. Boja sa, že o niečo prídu, že niečo zaujímavé nestihnú, majú pocit, že spánok je len pre bábätká a podobne. Ak ich chcete znovu naučiť spať či odpočívať, chce to trpezlivosť a vytrvalosť. Je to rovnaké ako u dospelých. Ak sa rozhodneme, že z ničoho nič začneme športovať, chce to čas a hlavne pravidelnosť. Ak porušíme naše predsavzatie, je pravdepodobné, že sa za rok opäť pristihneme pritom, že vôbec necvičíme. Ak naopak vydržíme aspoň mesiac pravidelne športovať, zrazu si zvykneme nielen my, ale aj naše telo. A bude to očakávať. Jednoducho si nastavíme režim. Tak ako to je u detí. Čím pravidelnejšie a dlhšie opakujete jednu vec, tým máte vyššiu šancu, že sa to stane jeho prirodzenou potrebou.
Ak nezaspí, naučí sa aspoň, že je čas, kedy treba spomaliť. Jeho biologické hodiny sa nastavia nanovo a skutočne v rovnakú hodinu bude unavenejšie. Niekedy to trvá týždeň, inokedy aj mesiac.  A napriek tomu, že niektoré deti sa veľmi ťažko dávajú spinkať a rodičia protestujú, že aj keď nespia sú šťastné a plné energie, naučiť dieťa zastaviť sa počas dňa a relaxovať je to najlepšie, čo mu do nášho uponáhľaného sveta preplneného informáciami môžete dať.
Najlepším uspávačom je spoločný spánok
Niektoré deti budú ostro protestovať proti popoludňajšiemu spánku. „Ten je len pre bábätká.“ „Ja už som veľká, nechcem spinkať.“ Vtedy je dobré vôbec spánok spánkom nenazývať. Miesto toho dieťatku vysvetlite, že je čas odpočinku. Aj dospelí ľudia odpočívajú, aby mali dosť sily na zvyšok dňa a vymysleli veľa zaujímavých nových vecí. Dajte mu príklad. Ideálne seba. Detičky najlepšie zaspávajú v prítomnosti matky. Alebo uveďte príklad babičky s dedom, ak poobede spávajú. Alebo aj psíkov na záhrade či mačičky. Všetci si dávajú denný odpočinok.  V zahraničí ho nazývajú aj „čas ticha.“ Vtedy sa nehráme nahlas, nebeháme, nekričíme, nepúšťame hracie hračky. Dajte dieťatku do postele knižku alebo obľúbenú hračku, ktorá nesvieti ani nehrá.
Ak si však samé oddýchnete, je to tá najlepšia vec, ktorú pre seba môžete mimochodom urobiť. Denný spánok sa síce u dospelých veľmi nenosí. „Nemám čas.“ Znie odpoveď. Tí najväčší vedci dodnes odpočívajú aj cez deň. Vedia, že dať telu krátku prestávku znamená ho nabudiť k lepšej aktivite. Niekedy stačí 15 minút s vyloženými nohami. Skúste to popoludní s dieťaťom. Keď sa mu nastavia biologické hodiny, je možné, že vás bude potrebovať stále menej. Možno len prvých 5 minút a potom môžete ísť robiť tie najneodkladnejšie veci. Ak sú skutočne také neodkladné...
Správne prostredie robí zázraky
Staršie deti vedia presne, že keď je svetlo, tak sa hrá a keď je tma, tak sa spí. Aj ich spánok môže byť preto cez deň slabší ako spánok bábätiek. Vyruší ich každé šuchnutie, štekot psa či hlasy ľudí na ulici. Niekedy im stačí aj malý podnet. Často majú pocit, že spánkom im utečie veľa zábavných vecí. Preto je dobré prispôsobiť tomu aj prostredie k spánku.
Dobre vyvetraná izba
Tmavé závesy
 – navodia atmosféru spánku, navyše zakryjú zaujímavé dianie na ulici, ktoré môže deti cez okno lákať.
Hračky poukladané v nedohľadne - hračky vo vzdialenosti očí dieťatka sú najväčším „budičom“. Preto je najlepšie skladovať ich v skrinkách alebo košíkoch za posteľou. Poprípade na miestach, kde na ne z postieľky nedovidia.
Biele šumy – cez deň je naokolo príliš veľa zaujímavých zvukov. Tým skôr, ak bývate v panelovom dome, kde sú steny priam z papiera. Preto je dobré použiť rušiče hluku. Sú nimi takzvané biele šumy. Teda monotónny, jednotvárny zvuk, napríklad vysávač, fén, dážď, sprcha, pračka a podobne. Nemusíte kvôli tomu hodinu v byte vysávať. Na internete nájdete všetky možné podobné zvuky. Spánková hra
Staršie deti sú veľmi hravé a často rady súťažia.
 Môžete skúsiť aj odpočinkovú hru. Tabuľku, do ktorej budete zapisovať dobrými bodmi jeho spánkové úspechy. Pre tie, čo milujú príbehy, dodajte: „Túto tabuľku robíme pre spánkovú vílu. Raz za mesiac ťa potom odmení malým prekvapením.“
Každý je iný spáč, odpočinok ale potrebuje každý
Každé dieťatko je iné, aj ich potreba spánku. Nemusíte nútiť dieťa spinkať, ak sami vidíte, že je spokojné, plné energie a nijako nejaví známky únavy po celý deň. Odpočinok ale potrebujeme všetci. A veľa ľudí to nevie doteraz. Ak detičky naučíme aspoň raz za deň spomaliť a odpočinúť si, dáme mu veľkú výhodu do budúcnosti.
Zdroj: www.spinkajsladko.sk

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Logické a prirodzené dôsledky namiesto odmien a trestov

Systém výchovy prirodzených a logických postupov vám pomôže vychovávať deti s láskou a rešpektom zároveň. Autorkou príspevku je detská psychologička.

Systém výchovy prirodzených a logických postupov spočíva v tom, že prirodzené dôsledky nastupujú automaticky, bez zásahu autority, následkom zlého rozhodnutia dieťaťa či nedodržania pravidla. Ak dieťa odmieta jesť, je hladné. Pokiaľ to situácia nedovolí inak, je nebezpečná, ohrozuje ostatných, alebo je prirodzený dôsledok príliš ďaleko, nastupujú logické dôsledky. Vtedy rodič usmerní situáciu tak, aby za svoje správanie bolo stále zodpovedné dieťa, aby mohlo urobiť vlastné rozhodnutie a necháva dieťa niesť následky svojho konania.

Tresty budia v dieťati odpor alebo vedú k "lámaniu" či potláčaniu jeho osobnosti, čo má za následok uzavreté, nesebavedomé a zakríknuté dieťa. Pokiaľ zadávame tresty, zodpovednosť za správanie dieťaťa sa presúva na nás. Tým neučíme deti rozhodovať a prijímať pravidlá. Nehovoriac o tom, že dieťa je tieto pravidlá ochotné dodržiavať len v prítomnosti autority.

Tento spôsob výchovy je oveľa efektívnejší hlavne pre deti tejto doby. Učia sa prijímať zodpovednosť za svoje konanie už od útleho detstva. Rodič nie je v situácii, kedy o dieťati rozhoduje z pozície moci a sily, teda autority. Dieťa si nesie následky svojho konania  samé, z čoho sa oveľa viac poučí a rodič nie je frustrovaný tým, že svoje dieťa trestá. Logické a prirodzené dôsledky sú veľmi dôležité predovšetkým pre rozvoj samostatnosti, rozhodovania a zodpovednosti detí. 

 Odmeny je vo výchove vhodné nahradiť povzbudzovaním! Nie vždy a nie všetkým deťom sa podarí vynikať. Oveľa vhodnejšie je deti povzbudzovať. Dôležitá je aj správna štylizácia povzbudenia. Namiesto hodnotenia dieťaťa - "aký si šikovný", použime radšej vetu, ktorá hodnotí danú situáciu: "Páči sa mi, ako si to namaľoval!" A kritika nikdy nesmie prevládať nad povzbudzovaním.

Čo robiť v situáciách, keď dieťa...

NECHCE JESŤ - nenúťte ho, nevyhrážajte sa, nesľubujte odmenu, nech vstane od obeda, ďalšie jedlo dostane, až keď bude čas večere, nech by bol akokoľvek hladný.

NECHCE SI UMYŤ ZUBY - nechajte ho tak, ale odložte všetky sladkosti, tie môže konzumovať, len keď si umýva zúbky, lebo inak sa zúbky kazia. Dôležité je dieťaťu nič nevyčítať, počkať, ako sa rozhodne samo.

NECHCE SA OBLIEKAŤ - nenapomínajte ho, nepomáhajte mu, možnosť 1: nechajte ho do škôlky pokojne ísť v pyžame, alebo na ihrisko v krátkom tričku hoci je chladno, takže sa sám bude cítiť nepríjemne, možnosť 2: ak ide o staršie dieťa, oznámte mu, že presne o pol ôsmej

VY musíte odísť do práce, ak nebude oblečený, pôjde dnes do školy pešo a nie autom, ako obvykle.

NECHCE UPRATAŤ HRAČKY - nenapomínajte ho, nepomáhajte mu, možnosť 1: všetky neupratané hračky zmiznú, odložte ich na miesto, kam na ne nemôže dočiahnuť a povedzte mu, že sa s nimi môže hrať, len keď si ich dokáže upratať, ak sa mu to nepodarilo dnes, môže to skúsiť zajtra, možnosť 2: určite bude potrebovať niečo nájsť, vyhovorte sa, že v takom neporiadku to určite nedokážete.

ODVRÁVA, TRUCUJE, HÁDŽE SA O ZEM - nevšímajte si ho, nereagujte, na jeho prosby zareagujte, až keď sa upokojí a povedzte mu: "Keď sa upokojíš, môžeš prísť", alebo "Keď prestaneš kričať, prídem", ak je jeho hádzanie sa o zem príliš nebezpečné, zabezpečte, aby si nemohlo ublížiť - napríklad podložte mu pod hlavu vankúšik.

Nikdy mu nedávajte možnosti, ktoré nemôžete splniť! Vyhrážanie sa typu "Ak neurobíš toto, ostaneš doma sám" vynechajte. 

Výchova prirodzenými a logickými dôsledkami funguje vtedy, ak sa s týmto prístupom vo výchove rodičia vnútorne stotožnia a neprejavujú voči deťom hnev, nerobia im výčitky alebo sa im nevyhrážajú. Pokiaľ je to opačne, zadávané logické dôsledky nefungujú, pretože rodič dieťa vlastne opäť len trestá.  

Cieľom výchovy by mali byť predovšetkým spokojné a vyrovnané deti, ktoré budú mať zdravé sebavedomie a budú niesť zodpovednosť za svoje správanie od útleho veku. Dôležité je deťom zabezpečiť popri láske, bezpečí a dôvere to najdôležitejšie, čo povedal už aj sám Goethe: „Dajme deťom korene a krídla.“ 

Autorka: Mgr. Petra Arslan Šinková, školská psychologička
Fantastické detské centrum www.fantasticke.sk

 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Dieťa a zdravie

Zápis alebo odklad školskej dochádzky?

Niekoľko faktorov na zamyslenie pre rodičov detí, ktoré by mali v septembri nastúpiť do prvého ročníka základných škôl.

O základných charakteristikách školskej zrelosti sme už písali. Budúcich prvákov pripravujú učiteľky materských škôl a príprava detí na základnú školu je jedným z cieľov ich výchovno-vzdelávacej činnosti. Materská škola by mala reflektovať prepojenie s nasledujúcim stupňom vzdelania. Základná škola stavia na výsledkoch práce materskej školy a súčasne kladie na prváčika požiadavky, ktoré dieťa nedosiahne len vývojom a prítomnosťou v kolektíve. Potrebný je aj určitý tréning a nácvik zručností. Rodičia predpokladajú, že materská škola všetky tieto prípravné úlohy plní...

Pre posudzovanie nástupu dieťaťa do základnej školy by mali rodičia brať do úvahy viaceré okolnosti, zohľadňujúc pritom:
- dieťa
- rodinu
- materskú školu
- základnú školu
- školský systém
- a ďalšie individuálne aj objektívne faktory. 

Predpoklady na strane dieťaťa

  1. vek dieťaťa pri nástupe do základnej školy – deti narodené v poslednom trimestri (jún, júl, august) sa v prvých triedach vyskytujú minimálne, odklad školskej dochádzky dostávajú takmer automaticky (najmä chlapci),
  2. pohlavie dieťaťa – mužské pohlavie predstavuje „rizikový“ faktor, vzhľadom na to, že chlapci bývajú častejšie menej pripravení na požiadavky základných škôl,
  3. rozvoj komunikačných schopností a reči – nesprávna výslovnosť niektorých hlások, nedostatočná pasívna aj aktívna slovná zásoba či úroveň fonologického uvedomovania...
  4. schopnosť učiť sa – nové veci všeobecne,
  5. chápavosť, intelektové predpoklady,
  6. tradičná pracovná zrelosť – snaha podávať maximálny výkon, práca dieťaťa na vyzvanie, samostatná práca v stanovenom časovom limite,
  7. psychomotorické tempo – pomalé deti mávajú častejšie problémy s učením, to však nie je výchovný nedostatok,
  8. sústredenosť,
  9. primeraná schopnosť presadiť sa – dieťa vie byť aktívne, nebojí sa položiť otázku, požiadať o pomoc a pod.,
  10. grafický prejav (jemná motorika, grafomotorika) – školy majú požiadavky na vyššiu úroveň grafomotoriky, najmä na písanie,
  11. zdravotný stav dieťaťa. 

Iné predpoklady

Napríklad zmena školy v prvom ročníku z dôvodu sťahovania rodiny a tým zmena triedneho kolektívu, čo môže mať za následok ťažšiu adaptáciu dieťaťa v základnej škole. 

Učiteľky materských škôl veľmi dobre poznajú deti vo svojej triede a na základe priebežnej pedagogickej diagnostiky môžu rodičom budúcich prvákov fundovane poradiť. Učiteľka vidí dieťa  počas mnohých aktivít, pozná ho väčšinou dlhšiu dobu a môže ho porovnávať s vrstovníkmi. Keď rodičia pochybujú či je ich dieťa zrelé na vstup do základnej školy, je vhodné sa poradiť práve s učiteľkou/-ľom materskej školy. Pre posúdenie školskej zrelosti a pripravenosti dieťaťa na nástup do prvého ročníka je však správne poradiť sa s odborníkom, obzvlášť keď má učiteľka materskej školy pochybnosti a odporučí návštevu Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie.   

K čomu je dobrý odklad školskej dochádzky? 

Sú prípady, keď bol dieťaťu odporučený odklad povinnej školskej dochádzky a aj napriek tomu dieťa do školy nastúpilo a prospievalo dobre. Škody, ktoré pramenia z „neoprávneného“ odporúčania odkladu sú však nepomerne menšie ako škody, ktoré môžu vzniknúť u dieťaťa po nástupe na základnú školu, následnom neúspechu a nevyhnutnom návrate do materskej školy.

Odklad školskej dochádzky je forma pomoci, keď dieťa javí známky nezrelosti alebo je školsky nepripravené, čo by viedlo k neschopnosti vyhovieť nárokom povinnej školskej dochádzky. Odklad školskej dochádzky by nemal byť chápaný iba ako administratívny krok, ale najmä ako čas pre kompenzáciu a stimuláciu dieťaťa. Spolupráca rodič/-ia - učiteľ/-ka materskej školy prípadne ostatných odborníkov (logopéd, psychológ) je nevyhnutná. V súčasnosti je odklad školskej dochádzky chápaný aj ako prevencia špecifických porúch učenia. 

Zdroje: Budeme mít prvňáčka, autor - Jana Kropáčková, vydal Portál s.r.o., 2008
       Psychologie pro učitelky mateřské školy, autor - Václav Mertin, Ilona Gillernová (eds.), vydal Portál s.r.o., 2010

 

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

5 zásad chorého dieťaťa, ktoré neliečime liekmi

Autor: MUDr. Zuzana Pitoňáková

Bežné choroby, myslí sa tým nádcha, kašeľ, horúčka, sú nielen normálne, ale dokonca potrebné pre zdravý vývin imunitného systému. Nemusíme svoje dieťa pred nimi silou mocou ochraňovať, resp. ho hneď liečiť všemožnými liekmi proti teplote, upchanému nosu, kašľu všetkého druhu... 

Nefarmakologická liečba (bez liekov) je pri bežných virózach dôležitejšia, ako tá s liekmi. 

Zásada č.1:  Choré dieťa má byť doma

Choré dieťa rozhodne nepatrí do kolektívu. Ak vidím, že na dieťa niečo „lezie“ – začína pokašliavať alebo sopliť, kýchať, má bolesti hrdla, má mierne zvýšenú teplotu ( v podpazuší nad 37 C ráno), nedám ho v ten deň do školy či školky:

a) možno je to len niekoľkohodinové „zlyhanie“ oslabeného organizmu, kedy je oddych namieste a na druhý deň fungujeme opäť normálne,


b) možno sa nám práve rozbieha slušná viróza, a teda je moje dieťa v najinfekčnejšej fáze ochorenia .

Mimochodom.  Viete, že väčšina viróz je najnákazlivejšia t.j. najinfekčnejšia práve počas prvých dní od vzniku príznakov ochorenia?  A teda paradoxne nie vtedy, keď dieťa príde po 10 dňoch choroby do kolektívu a sem-tam tak „fajne“ zakašle, poprípade si má z nošteka ešte čo-to vyfúkať. Vtedy je práve skôr ono v ohrození, lebo nakoľko ešte jeho sliznice niesú úplne fit, je v t.z.v. rekonvalescencii, je náchylnejšie opäť niečo chytiť.

 

Zásada č.2: Kľudový režim – 3P

(Posteľ, Pohoda, Prítomnosť blízkeho)

Vynechať opäť pár dní z práce, keď termíny horia? Alebo zas volať staré mamy na pomoc? Nič príjemné!

Ale tiež sa na to môžete pozrieť z druhej stránky, a to: mať v tejto uponáhľanej dobe odrazu vzácny čas len jeden pre druhého, čítať veľa rozprávok, hrať posteľové hry, vymýšľať dobrotičky pre malého maroda, či len tak ticho pri ňom sedieť a škrabkať mu chrbátik. Kedy, keď nie teraz? O chvíľu už to nebude potrebovať.

 

Zásade č.3: Piť veľa tekutín

Počas ochorenia (horúčka, zvýšená tvorba hlienov) stráca dieťa zvýšené množstvo tekutín. Navyše často býva príznakom prvých dní nechutenstvo ( je to normálne, nemusíme dieťa do jedla nútiť).

Preto treba zvýšene dbať na pitný režim.

Čaj s medom a citrónom väčšinou deťom viac chutí ako voda, a teda iho viac vypijú, taktiež sú zdrojom okamžitej energie, ktorú teraz, keď málo jedia, potrebujú. Veľmi vhodný je i domáci mäsovo-zeleninový vývar.

 

Zásada č.4:  Fúkať nos a vykašliavať

Viete, že 2-3 ročné dieťa by malo byť schopné si vyfúkať nos? U menších detí použijeme odsávačku ( pozor, s mierou, prílišné odsávanie spôsobí viac škody ako úžitku). 

Viete ako sa správne fúka nos? Najprv poriadne jednu nosovú dierku a až s druhým výdychom druhú. Nerobte „prehadzovačku“ t.j. počas jedného výdychu striedate upchatie nosových dierok. A ak to náhodou tak robíte, aspoň deti to naučte robiť správne. Povzbudzujte dieťa, aby vykašliavalo, čo najviac. Nevadí, ak vykašlané hlieny nevie vypľuť, ale ich prehltne. Je to menšie zlo, ako ich nechať v dýchacích cestách. 

Zásada č.5:  Teplotu vyležať, vyležať, vyle...

Nie je nič horšie (pre dieťa i pre okolie) ako podať dieťaťu liek proti teplote a tváriť sa, že je zdravé. Nebodaj ho ešte dať do kolektívu. Čo nieje až takou výnimkou.

S liekmi proti teplote sa nemusíme ponáhľať, dovoľme telu bojovať s chorobou a netlmme ho iba preto, lebo je horúčka nepríjemná a nám sa javí, že  "naše dieťatko sa trápi". 

Navyše omnoho ochotnejšie ostane v posteli dieťa s teplotou ako bez nej. (pozn. autorky: Hoci som odporca televízie, v takýchto chvíľach urobí výbornú službu...) 

Tento článok nemá ambície byť vašim plnohodnotným poradcom, keď máte chorého potomka, a ani iným spôsobom nemôže a nechce nahradiť vášho detského lekára, ktorý vaše dieťa a vás pozná osobne a vidí v čase choroby.

Ak sa mi podarilo čo len trochu rozvíriť pokojnú hladinu zaužívaných uzdravovaní výlučne pomocou sirupčekov, čapíkov, tabletiek, kvapiek a sprejov, splnil svoj účel.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

19 prikázaní Marie Montessori pre rodičov

Kto bol Maria Montessori?

Maria Montessoriová bola predstaviteľka reformnej pedagogiky. Mária Montessoriová, talianska lekárka, zakladateľka predškolskej výchovy na princípe individuálneho systému. Založila Dom detstva pri Ríme v roku 1907.

 

Marie Montessori vytvorila 19 základných prikázaní pre rodičov, ktoré im môžu pomáhať pri ich výchove. Sú jednoduché, ale ak sa hlbšie začítate, objavíte v nich múdrosť mnohých kníh  v niekoľkých slovách. Ak si nájdete raz za čas chvíľu sa pozastaviť nad týmito slovami, môže to mať pozitívny dopad na vývoj vašich detí a život celej rodiny.

 

1. Deti sa učia tomu, čo ich obklopuje. 

 

2. Ak je dieťa často kritizované, učí sa odsudzovať.

 

3. Ak je dieťa často chválené, učí sa hodnotiť.

 

4. Ak vída agresivitu, učí sa biť.

 

5. Ak sa zaobchádza s dieťaťom poctivo, učí sa spravodlivosti.

 

6. Ak sa dieťaťu často smejú, učí sa nesmelosti.

 

7. Ak dieťa žije s pocitom bezpečia, učí sa veriť.

 

8. Ak sa dieťaťu často nadáva, učí sa cítiť previnilo.

 

9. Ak dieťaťu často dávate za pravdu, učí sa mať k sebe dobrý vzťah.

 

10. Ak prejavujete voči dieťaťu často svoju zhovievavosť, naučí sa byť trpezlivé.

 

11. Ak budete dieťa často povzbudzovať, získa sebadôveru.

 

12. Ak žije dieťa v priateľskej atmosfére a cíti sa potrebné, naučí sa v tomto svete nachádzať lásku.

 

13. Nehovorte o dieťati škaredo či už je prítomné alebo nie.

 

14. Sústreďte sa na rozvoj toho dobrého u dieťaťa, aby mu pre to zlé nezostalo miesto.

 

15. Vždy počúvajte a odpovedajte dieťaťu, ktoré na vás hovorí.

 

16. Vážte si dieťaťa, ktoré urobilo chybu a dokáže ju hneď alebo o niečo neskôr napraviť.

 

17. Buďte pripravení pomôcť dieťaťu, ktoré hľadá a snažte sa byť neviditeľní tým deťom, ktoré už našli.

 

18. Pomáhajte dieťaťu osvojiť si to, čo si neosvojilo skôr. Pomáhajte mu a naplňte pritom okolie starostlivosťou, tichom a láskou.

 

19. Pokiaľ jednáte s dieťaťom, dodržujte vždy tie najlepšie spôsoby– dávajte mu to najlepšie, čo je vo vás samých.

 

____________________________________________________________________________________________________________

PRVÉ DNI V MATERSKEJ ŠKOLE

Aj vy si kladiete otázku, ako vaša ratolesť zvládne nástup do materskej školy?
A ako túto zmenu zvládnete vy?
Ako dieťaťu vysvetliť, prečo sa budete musieť každý deň na pár hodín rozlúčiť?


Niektoré deti sa s nástupom do kolektívu vyrovnajú v priebehu prvých dní, iné sa na nové prostredie adaptujú aj za niekoľko týždňov. Je potrebné si uvedomiť, že dieťa prichádza do neznámeho prostredia, nevie sa orientovať v nových priestoroch, musí sa prispôsobiť novému režimu, pravidlám, nedostáva sa mu toľko pozornosti ako keď je iba s vami. To všetko je veľmi náročné a potrvá určitý čas, kým sa začne v novom prostredí cítiť bezpečne.

Ako pomôcť dieťaťu k úspešnej adaptácii?
- Dovoľte mu po dohode s učiteľkou priniesť si obľúbenú hračku, s ktorou sa mu prvé dni ľahšie zvládnu.
- Zbytočne nepredlžujte rána s plačúcim dieťaťom v šatni, prejavte mu porozumenie, ubezpečte ho, že ho máte radi a že poň prídete a odovzdajte ho učiteľke.
- Zostaňte po celý čas pokojní.
- Dôverujte učiteľkám v triede.
- Neporovnávajte dieťa s inými deťmi, ktoré neplačú a usmievajú sa, rešpektujte jeho pocity.
- Hovorte mu pravdu -  idem do práce, budem doma upratovať, variť a pod.
- Komunikujte s dieťaťom o tom, čo sa v materskej škole dialo, ale nenúťte ho rozprávať, ak nechce.
- Prejavte mu dôveru, že je šikovné, že to zvládne, že sa naučí aj to, čo sa mu doteraz nedarí.

Pripravte sa dopredu.
     Ešte pred nástupom do materskej školy oboznámte dieťa na prechádzke s budovou, pozerajte na deti na dvore, hovorte s ním o tom, čo v materskej škole robia a povedzte mu, že aj ono pôjde medzi ne, bude sa tam hrať, učiť sa nové pesničky. Nezľaknite sa, ak dieťa nemalo spočiatku problém sa adaptáciou, tešilo sa do materskej školy a po čase ju začne odmietať. Aj toto je prirodzený prejav niektorých detí, pre ktoré bolo spočiatku všetko zaujímavé, nové a tešilo sa na to. Po čase im však nemusia vyhovovať obmedzenia, takže tento protest u nich prichádza oneskorene. V živote budú čakať na deti ešte iné zmeny, bude sa musieť vyrovnať s rôznymi situáciami, teda už v tomto veku bude mať prvú skúsenosť a môže ju zvládnuť úspešne za vašej pomoci a pochopenia.

__________________________________________________________________________________________________________________________________

Imunita po zaradení do kolektívu dostáva zabrať

Nástup do detského kolektívu automaticky znamená vyšší výskyt infekcií. Do istej miery je to prirodzené, najmä u predškolákov. Hovorí sa tomu fyziologická chorobnosť veľkých zmien. Pobyt v kolektíve detí v uzatvorených priestoroch tried často znamená nástup rôznych infekcií, ktoré si následne aj rodinní príslušníci „podávajú ako štafetu“.

Prirodzená chorobnosť

„Začne sa škola a dvoch týždňov tu máme nával najmä malých pacientov“, hovorí MUDr. Katarína Šimovičová z Bratislavy. Tento scenár sa opakuje každoročne. Deti idú do škôlky, do školy, prídu do kolektívu a do dvoch týždňov sú doma s pokašliavaním, nádchou a niekedy aj s horúčkou. Kritický je najmä predškolský vek.

Za prirodzenú chorobnosť pre mladšie deti v období do 5 rokov veku sa považuje 6 - 8 prípadov infekcií dýchacích ciest s ľahším priebehom a dobrou odpoveďou na liečbu v priebehu jesene a zimy. V prípade školákov do 12 rokov sú to 2 - 4 epizódy infekcií dýchacích ciest.

Najznámejšou funkciou imunity je ochrana pred rôznymi mikroorganizmami a infekciami. Vplýva na ňu genetika, nezanedbateľnú úlohu zohráva dojčenie, ďalej zdravá výživa, otužovanie dieťaťa a životný štýl rodiny. Vo všeobecnosti platí, že ak sú chorľavejší rodičia, býva chorľavejšie aj dieťa. Dieťa do piatich rokov si ešte len buduje obranyschopnosť, preto deti v tomto veku bývajú častejšie choré (najmä, ak navštevujú jasle a v období po prvom nástupe do škôlky.

Medzi základné spôsoby prevencie týchto ochorení patrí správna životospráva – dostatočný pitný režim, strava bohatá na vitamíny, minerály, stopové prvky a vlákninu s obmedzením tukov, korenín a cukrov.

Dôležitá je tiež primeraná pohybová aktivita, dostatok spánku a pobyt na čerstvom vzduchu. Ďalšou zo základných zásad je dostatočné vetranie bytu, primeraná vlhkosť v ňom, minimalizácia prašnosti a pasívneho fajčenia.

Ako podporiť imunitu prírodnými cestami

Okrem spomenutého pohybu a otužovania to môžete skúsiť aj s rôznymi bylinkami, potravinami, čajíkmi. Nech sa páči, niekoľko inšpirácií:

Rakytník -  je výborným zdrojom vitamínov A, C, E a ďalších cenných látok. Dostanete ho vo forme sirupu i v lekárňach, ale zoženiete ho i v jeho prirodzenej podobe. Prípadne si ho môžete dopestovať.

Echinacea purpurová - vhodná vo forme čaju alebo tinktúry. Osvedčuje sa v kombinácii s betaglukánmi a mali by sa spoločne užívať nepretržite počas 4 mesiacov.

Tinktúra z echinacey - 1 lyžicu sušenej echinacey alebo 2 lyžice čerstvej (kvety, listy, korene) zalejete 3 dl 40-percentného liehu. Všetko necháte 14 dní na teplom mieste lúhovať, nesmiete zabudnúť 2x denne pretrepávať. Potom tinktúru precedíte a nalejete do sklenenej fľaše. Uskladníte v chlade a tme.

  • Deti od 2 do 5 rokov užívajú 2x denne 4 kvapky tinktúry, rozpustené v 1 dl vody.
  • Deti od 5 do 8 rokov 2x denne 5 kvapiek tinktúry, rozpustené v 1 dl vody.
Zázvor (ďumbier)-  naše prababky a staré mamy ho s obľubou používali pri tráviacich ťažkostiach, plynatosti, reume, zápaloch, kašli a nachladnutiach. Zázvor zabraňuje vzniku krvných zrazenín, pretože podporuje krvný obeh.

Zázvorový čaj na posilnenie imunity - potrebujete cca 10 gramov čerstvo nastrúhaného zázvoru, ktorý spolu so škoricou a klinčekmi vložíte do vriacej vody. Varíte niekoľko minút. Čaj nechajte mierne vychladnúť, preceďte a dochuťte citrónom a medom. Čaj pite vždy teplý!

Dyňové semienka – sú najbohatším zdrojom prírodného zinku. Ten je dôležitý pre fungovanie rôznych orgánov, je však závislý od dostatku vitamínu A, pretože bez neho sa neaktivuje – to platí aj v opačnom prípade.

!!! Pozor: uvádza sa, že medzi konzumáciou produktov z rakytníka a dyňového oleja či semiačok by mala byť 12-hodinová pauza. Rakytník obsahuje veľa vitamínu E a dyňové semienka zase železo, ktoré tento vitamín úplne ničí.

Medová mrkva - 1 liter mrkvovej šťavy a 250 g kvalitného medu (v prípade alergie na včelie produkty možno nahradiť sirupom z agáve, jačmenným či ryžovým sladom) zmiešajte. Nalejte do pohára a skladujte v chlade. Deťom podávajte 2x denne 1 lyžičku pred jedlom počas 8 týždňov.

Jogurt so živými kultúrami – sú to živé „dobré“ baktérie, ktoré pomáhajú udržať tráviaci trakt v bezpečí od tých „zlých“ baktérií. Nezabúdajte, že črevo je veľký imunitný orgán.

Sladké zemiaky – bataty – málokto pri téme o podpore imunity myslí na svoju kožu. Koža pritom pokrýva celé naše telo, je akoby „prvá línia“ pri strete s infekciami, baktériami. Na to, aby bol koža silná a zdravá, potrebuje veľa vitamínu A. Sladké zemiaky obsahujú veľa beta-karoténu – teda vitamínu A.

Cesnak – klasický bojovník proti vírusom a baktériám, no deti ho prijímajú pomerne ťažko. Disponuje dôležitými vitamínmi A, C a skupiny B. Pomôže proti kašľu, nádche, chrípke a celému radu ochorení dýchacieho aparátu.

Pripravte si cesnakovo-citrónovú vitamínovú bombu. 3 veľké citróny (ideálne v BIO kvalite), približne 15 strúčikov cesnaku – (najlepšie domáceho a nie z Číny ...) a 0,5 litra vody. To je všetko, čo potrebujete. Poriadne umyté citróny a očistený cesnak nakrájajte a rozmixujte. Všetko dajte variť do vody. Hneď ako zmes zovrie, odložte ju z plameňa. Po vychladnutí preceďte, nalejte do fľaštičky a skladujte v chladničke. Každé ráno užívajte dve polievkové lyžice nalačno.

Skúsenosť lekára z praxe

,,Z mojej praxe viem ako prevenciu odporučiť výbornú trojkombináciu,“ tvrdí MUDr. Richard Wagner z ordinácie v Bratislave. ,,Zaradenie kvalitných probiotík, ktoré zlepšujú kondíciu črevnej mikroflóry, ďalej čerstvej cviklovo-mrkvovej šťavy a do tretice voľnopredajný liek Oscillococcinum v preventívnej dávke jedenkrát týždenne. Výsledkom je reálny pokles náchylnosti na sezónne respiračné infekcie.“

ZDROJ: www.detskechoroby.rodinka.sk